12 Môj strach ako životná brzda

"Predstavte si strach ako závoj. A pod tým závojom je Vaše šťastie. Nikdy neuvidíte tu krásu, pokiaľ ten závoj nepoodhalíte a napokon ho nedáte preč. Nikdy nebudete žiariť, kým ste zahalený vlastným strachom." Robin Sharma

Istota. Komfortná zóna. Obavy. Očakávania. Kontrola. Perfekcionizmus. Vnútorný hlas. Neustále prúdenie myšlienok. Veta "Čo ak...". Poznáš to, však?

Bola som osoba, že držať sa istoty je to správne pre mňa. Máš zadné dvierka, nejakú pomyselnú rezervu, zachytné lano. V prípade, keď začnem padať, chytím sa, visím a šplhám sa po svojej istote. A takto som sa pozerala na všetko. Ale je to naozaj tak? Naozaj človek potrebuje mať vždy istotu a s tým pracovať? Naozaj je také hrozné pustiť sa všetkého a proste len letieť bez "Čo ak...?" Aký je to pocit, keď sa pustíš známeho a surfuješ na vlnách života? Keď okúsiť na svojej tvári vánok slobody. Keď ukážeš seba svetu a nie obraz, ktorý chce svet vidieť.

Čo je istota? Existuje vôbec? Čo, ak je to len výplod mojej hlavy, ilúzia, ktorá ma drží medzi štyrmi stenami? Naozaj si myslím, že ak sa niečo stane, tak budem mať kontrolu a použijem žolíka svojho? Nie je to smiešne? Už len si myslieť, že dokážem mať pod kontrolou veci, je vtipné.

Život je tak vrtký, že môžem o tu moju kontrolu a istotu veľmi ľahko prísť. A ja môžem padnúť na úplne dno bez môjho záchranného lana. A napriek tomu, túto pravdu hlava dokáže potlačiť do úzadia a držať ma v nejakej bubline.

A tak sa zamýšľam. Dokážem mať pod kontrolou svoje zdravie? A čo vzťah. Alebo napr. svoje auto, ktoré mi tak dobre slúži. Môžem sa o to snažiť, ale môže nastať situácia, že aj keď sa fakt snažím, tak proste sa niečo na tom aute pokaziť môže. A čo taký môj domov. Je to istota, ktorú mám. Príde jeden prírodný živel a mám po istote. Tak prečo si myslím, že je lepšie sa držať rutiny, pohodlia, obáv a kontroly ako urobiť krok do prázdna a proste skúsiť voľný pád. Život je pestrý. Je tak nádherne farebný. Prečo my ľudia máme potrebu ho kontrolovať. Prečo si myslíme, že ho vieme kontrolovať. Je to absurdné, až smiešne.

Neboj sa neznámeho. Tam sídli tvoja veľkosť. (R.Sharma)

Moja hlava dokáže vyprodukovať nekonečné množstvo myšlienok a nápadov. Vždy čosi vymyslím, vyšpekulujem, pokecám o tom, možno aj začnem a potom... Nič. Ozve sa moje vnútorné Poserko a začne mi nakladať. Dám si pohovor s Pánom Strachom a napokon neurobím nič a radšej začnem niečo iné vymýšľať. 

Koľko krát ma moje myšlienky v hlave s pánom Strachom prevalcovali. Koľkokrát som mu dala moc mať kontrolu nado mnou? Koľkokrát som mu iracionálne podľahla.

Predstavte si taký rad. A v tom zástupe sú osôbky ako Strach, Radosť, Sebavedomie, Láska, Kritik, Snílek, ..... Koľko krát ten Strach je tak silná osoba, že tie iné osoby sa nedostanú ani na rad si s Vami pokecať. Veď pán Strach ma predsa chráni, aby sa mi nič zlé nestalo. Je to kámoš. Drží ma v bezpečí.

Môj Kritik je chudáčik. On by mi aj chcel pomôcť, ale on sa ani k slovu nedostane. Určite ma úžasné myšlienky a správne otázky na mňa, aby ma niekam posunul. Kým sa on k niečomu má možnosť vyjadriť, ja už som tému uzavrela, lebo som si pokecala so Strachom. Bodka. A ideme ďalej.

Slečna Sebavedomie, tá stojí niekde blízko Kritika. A prekrúca očami, čo sa ja zase vykecávam s tým Strachom. Všetci vedia, že to není tá najlepšia spoločnosť pre mňa. A čudujú sa, že najmä s ním si vytváram hlboký vzťah. Nechávam sa ním manipulovať a on presne vie ako na mňa.

Vždy som sa držala takého môjho pohodlia. V očiach známych som bola odvážna, lebo som menila práce, lebo som cestovala a podobne. Ale som poserko. Pretože vždy som robila len to, čo ma nevyviedlo z komfortnej zóny, čo sa odo mňa očakávalo. Mala som problém sa postaviť za seba zo strachu, aký to bude mať na môj spoločenský či pracovný život dopad. No ovca.

A už keď som sa ocitla mimo komfortu, tak stále s niekým. Nikdy nie sama. Neverila som sebe, svojmu úsudku a svojej vnútornej sile. Ale verila som radšej iným ľuďom.

Viete, aký dopad môže mať na vás ak sa riadite strachom? Nie je to len o tom, že sa niečoho obávate a stiahnete sa. Má to svoje následky. Strach vás môže formovať do podoby, ktorá sa vám nemusí páčiť alebo ktorú si vlastne ani neuvedomujete. Môže s ním úzko súvisieť hnev, žiarlivosť, egoizmus, ba dokonca aj ziskuchtivosť. Je ľahké povedať: Och to je egoista. Alebo baží len po peniazoch, či nedá si povedať, alebo staré známe, Si múdry ako papuča. Ale čo ak tieto naše vonkajšie prejavy sú len dopadom nášho strachu. Môže to byť len obranný mechanizmus, naše brnenie.

Je úžasne sledovať ako sa dokážeme rýpať v minulosti, aj po rokoch prehodnocovať niečo čo sa udialo a zo strachu to radšej nikdy už neskúsiť. Všimli ste si, že sa Vám niektoré situácie v živote opakujú. Zlé vzťahy, partnery, ktorí si vás nevážia, pracovné prostredie, kde sa stále necítite komfortne a nie ste spokojní, dialógy s rodinou a iné. Čo myslíte prečo? Pretože vás život nemá rád? Pretože vy ste super, ale jednoducho máte smolu? Pretože svet je nespravodlivý? Možno sa situácie opakujú, lebo život vám ukazuje, že s niečim máte zabojovať, niekde musíte urobiť zmenu a obrátiť pozornosť na seba, nie ukazovať prstom na iných. Skúste svoju vzácnu energiu nedávať do toho, aby ste sa daným situáciam vyhli prípadne si to mesiac odplakali doma na vankúši. Možno je čas pochopiť prečo sa to deje, zamyslieť sa, pozrieť sa na veci z iného uhla a to najdôležitejšie, bojujte. Nedovoľte, aby niečo, čo vás zraní alebo naruší vašu rovnováhu, ostalo vo vás dlhšie ako je potrebné. Neživte v sebe negatívne myšlienky, spomienky a pocity. Niekedy si človek myslí, že sa tak vyhne tomu, čo ho zranilo. Ale koľko krát táto taktika fungovala?

Zakaždým keď som urobila zmenu, okúsila neznáme vody, bola to jazda, ktorá stála zato a nikdy som ju neľutovala. Či už dopadla dobre alebo nie. Ale vždy ma niečo naučila a posunula ďalej. No veľa krát sa mi opakovali situácie len preoblečené v novom šate. Čím viac sa to opakuje, tým to bolo pre mňa frustrujúcejšie. Vždy som.si hovorila, že sa nabudúce tomu vyhnem. Ale napriek tomu, ako osoba túžiaca po láske a uznaní, som vždy padala do rovnakých vzťahov a zažívala podobné scénare. Zaujímavé je, že niekedy stači jedna situácia a vy viete, že musíte niečo zmeniť. Inokedy sa niečo zopakuje aj 5krát. V tom lepšom prípade Vám zasvieti žiarovka a uvedomíte si, že to nie život je k vám nemilosrdný, ale že musíte niečo v sebe vyriešiť, aby sa to neopakovalo. A niekedy ani celý život nestačí nato, aby ste si niektoré veci uvedomili.

Vo svojom živote neľutujem žiadne zo svojich rozhodnutí. S odstupom času ale vidím rozdiel, keď som šla opatrne, na istotu a keď som bola odvážna a spontánna. Je to obrovský rozdiel. Istota, obavy a strach nie je vždy to najlepšie. Veľakrát je to o veľkom trápení, o frustrácii, kde stojíte vlastne na mieste a len pozeráte, ktorým smerom ísť. Premýšľate, kombinujete, snažíte sa o dokonalosť a ani si neuvedomíte, že prejde nejaký čas a vy na tom mieste stále stojíte a nikam ste sa nepohli. Veľa krát svoju energiu hádžete opakovane do koša. A veľa krát si človek ani neuvedomí, prečo je to tak.

Nádherným príkladom sú vzťahy. Mala som ich mnoho. A väčšina z nich skončila tak, že ma napokon partner nechal. A nie neboli to dokonalé vzťahy, nebola som v nich ani šťastná. Ale snažila som sa byť. Nahovárala som si, že nič lepšie nie je. Mala som očakávania a myslela si, že sa naplnia, keď si vo vzťahu zamakám. Urobím všetko pre to. A to len preto, lebo som mala strach byť sama. Sama so sebou. Chcela som, aby ma niekto veľmi ľúbil, ale neľúbila som samu seba. O sebaláske som ani netušila. Tá hrôzostrašná predstava, že ostanem sama bez partnera ma nútila ostávať vo vzťahoch, ktoré ma psychicky ničili. Nebola som šťastná. Posúvala som svoje hranice, resp. ani som ich radšej nemala. Namiesto toho, aby som povedala, Dosť. Ja končím. Som čakala nato, že sa niekto zmení alebo že ma radšej nechá. Aby som bola donútená, to skončiť. A to sa mi opakovalo nie raz ani dvakrát ale viackrát. A nebola to chyba mojich expartnerov. Robili vlastne to, čo som ja dovolila.

Rešpektujte, čo sa má stať a prijmite to ako fakt. (Michael A. SINGER)

Potom som dostala do života svojich úžasných synov. A začala som si postupne uvedomovať, že samu seba oberám o šťastie. Hľadám problémy, tam kde nie sú. Bojujem s kontrolou, so svojimi očakávaniami, so sebaláskou, s vlastnými hranicami, s vyfabulovanými zlyhaniami a extrémnymi nárokmi na seba samu a s tým, ako budem vyzerať v očiach blízkych, kamarátov či úplne cudzích ľudí. Čím viac tlačím na pílu, aby som dosiahla vnútornú spokojnosť, rovnováhu a dokonalosť v živote, tým som viac frustrovaná, nervózna.

Keď už som na totálnom psychickom dne a mám pocit, že všetko sa mi zrútilo, tak život to opäť raz zariadil tak, aby mi dal silu začať znovu. Dá mi nástroje a priestor a už je len na mne ako to využijem. Keď som na dne, som slabá bojovať a ísť proti prúdu. Nechávam sa len unášať. Život to vie. A tak mi dáva príležitosť za príležitosťou.

Prečo? Ach prečo hneď ako naberiem silu idem zas do nejakého boja sama so sebou. Pán Strach si to užíva a ja potláčam seba samú. Milujem slobodu a voľnosť. Ale mám problém si ju dopriať. Mala som už toľko šancí a príležitostí, ktoré som mala naservírované na zlatom podnose a ja nato: Nie, ďakujem. Kámoš Strach povedal, že ešte počkaj alebo čo ak... drž sa v bezpečí. A tak ako míňate billboardy na diaľnici, a zjazdy z diaľnice, tak som ja som ja míňala svoje zjazdy príležitosti. Možno som vyhodila blinker, že áno idem tam. Ale napokon som držala pevne volant a šla ďalej rovno.

Nie som človek, ktorý oceňuje rutinu. Nie som človek, ktorý je spokojný s tým, že má chodiť od pondelka do piatku do práce v stanovené časy. Prísť domov a starať sa o deti, partnera a domácnosť a sem tam návšteva, výlet a dokolečka dokola. Ubíja ma, ak viem, že každý deň je to isté a presné ako hodinky. Ak toto niekomu vyhovuje, tak je to skvelé. Každý sme iní. Sme tak odlišní ľudia. A takto je to skvelé. Svet je takto pestrofarebnejší a veselší.

Viem o sebe, že niektoré typy rutiny ma ubíjajú. Potrebujem učiť sa nové veci, spoznávať nových ľudí, kultúry a miesta. Milujem ten pocit voľnosti a toho, že to môžem robiť. Som ako špongia, ktorá nasáva tu novotu a pozitívnu energiu. Ale mám kámoša. Už som ho predstavila. Volá sa pán Strach a ten hovorí, že rutina je istota. Že sa mi nič nestane takto. Nemám čo pokaziť. Drahá šúchaj nožičkami tam, kde si.

"Žiť v bezpečnom prístave a lipnuť na dôverne známom znamená umierať zaživa." R.Sharma

Tak ale už dosť! Kričím do sveta, že už fakt stačí. Dokedy? Dokedy budem takto fungovať? Mám 41. Predstavu o živote inú. Som taká slobodná duša. Milujem život. Milujem dobrodružstvo. Milujem tento svet a to čo ponúka. Tak skús pomalými krokmi robiť zmeny. Nemusíš teraz zbaliť rodinu, odísť do Ázie a veď sa uvidí. Toto je obrovský krok.

Ale skús ísť pomaličky nato. Zbúraj staré vzorce postupne. A uvidíš. Trénuj život bez strachu na malých veciach a postupne ich zväčšuj. Vykroč do neznáma. Dôležitý je prvý krôčik. A potom ďalší. Malé deti sa tiež učia chodiť postupne. Strach je len ilúzia vytvorená tvojou hlavou. Není to nič reálne. Zabudni na "čo ak...." Proste kráčaj. Choď a neobzeraj sa. Padneš na zadok? A čo? Opráš si svoju peknú riťku a pokračuj.

Takže milý môj priateľ Strach, tešilo ma. Ďakujem ti za tie roky, čo sme spolu prežili a aj zato kam ma to posunulo. Ale naše cesty sa musia už rozísť. Máme rozdielne pohľady na svet. Ostaň v mojom živote, ale drž sa v úzadí a postav sa tentokrát ty do radu.

"Často keď sa vydáme na cestu za svojim snom. Je dosť možné, že sa nám budú smiať, nepochopia nás alebo nad nami pokrútia hlavou. Ale keď dorazíme do cieľa, tak presne tí ľudia, ktorí nám neverili, nám budú závidieť." Silvia Langermann

Jedného dňa som sa rozhodla vykuknúť prvé oko z ulity a pozrieť sa, čo ten svet vlastne ponúka. A zistiť, či mal Strach pravdu alebo to boli len bludy. "Ver si. Ver si. Nenechaj sa zastaviť.",mi beží hlavou. Ak to nevyjde, nikto nebude na teba ukazovať prstom, či smiať sa. Není to zlyhanie. Je to nová skúsenosť, ktorá ti ukáže ďalšie cesty.

Urobila som prvý malinký krôčik. Najprv voči sebe samej. Darovala som si priestor len pre seba. A urobila si z niektorých vecí rituál. Kde som ja na prvom mieste. Napríklad taká káva a kniha hodinku denne na mojej hojdačke. Som ochotná byť obklopená neporiadkom, mať nenavarené, dieťaťu zapnúť rozprávku, len aby som si dopriala toto. Dva roky dozadu by som si takéto čosi ani predstaviť nevedela. Ale mám sa natoľko rada, že toto je pre mňa dôležité, pre môj pokoj na duši. Je to istý druh meditácie. A nevzdám sa toho. Lebo si to zaslúžim.

Ďalšie kroky robím v pracovnej oblasti. To, čo v mojom vnútri bolo hlboko uchované, ale stále prítomné a ignorované, sa snažím teraz pretlačiť. Lebo možno práve to, čo som blokovala, je to čo potrebujem. Som na začiatku. Ale konečne uvedomele pracujem so strachom. A ten poslušne stojí v rade, a akosi sa nedostáva k slovu. Robím maličké projekty, ako napríklad Vypusť paru či tento môj terapeutický blog. Ale napĺňa ma to. A som tu a píšem tieto riadky, lebo som pustila kontrolu, odsunula obavy a strach, prestala mať na seba prílišné nároky a začala brať veci trochu jednoduchšie a s nadhľadom.

Toľko rokov som sa nechala ovplyvňovať negatívnyni myšlienkami a strachom. A ten prvý malý krôčik, je napokon môj veľký krok. A viete, čo je zaujímavé. Že ono to je oveľa ľahšie, ako sa to v mojej hlave zdalo. Keď si verím, a idem za svojim snom, ktorý sa mi formuje, keď netlačím na veci, ale beriem ich tak ako prídu, keď počúvam svoje uvedomelé JA a miláčika Snílka vo svojom vnútri, tak ono to funguje. A moje vytúžené vnútorna pohoda a šťastie sa pomaličky prejavujú.

Som si vedomá toho, že v niektorých situáciach ma Strach prevalcuje. Ale už viem bojovať. Viem sa brániť. A to je dobrý základ, však? :)

PS: Som zvedavá, kam sa ja dopracujem o rok alebo dva. Už teraz sa teším na nové dobrodružstvá a etapy života ženy s nadhľadom.