04 Deti žijú v prítomnosti, prečo my nie?

Na úvod asi len toľko. Ďakujem mojim dvom šidlám, že mi ukazujú, že žiť sa dá aj pre prítomný okamih. A tu sa mi naskytuje rečnícka otázka: Čo sa stane, keď sa vyprdneme na minulosť alebo budúcnosť a proste si užijeme deň tak ako by bol posledný? :)

Keď sme boli deti, trápili nás také tie obyčajné veci, ktorým dospeláci neprisudzovali žiadnu váhu. Keď si bol hladný, tak jesť hneď a teraz. Najväčšie "tragédie" sa diali na ihrisku, pred spaním, keď bolo potrebné ísť domov, lebo mama tato povedali alebo keď proste chcete jesť modrou lyžičkou a nie zelenou.

A čo také hranie sa. Dieťa si chvíľku skladá kocky a nedarí sa? A čo. Tak sa o to pokúsi znova a využije inú techniku pri tom, aby to vyšlo. Alebo sa nato vykašle, hodí sa o zem a spustí emočnú scénu, za ktorú by isto dostal ocenenie na červenom koberci ako scéna roka. Dĺžka scény samozrejme závisí od záujmu divákov (väčšinou je hlavným divákom v prvom rade rodič, ale diváci v zadných radoch sú tiez fajn-predavačka v obchode, rodičia v škôlke, cudzí ľudia v autobusoch, na chodníku na ihriskách a pod.). Potom sa dieťa ukloní, vystíska najbližsiu osobu. Scénu nechá minulosti a užíva si ďalej prítomnosť. Deti sú veľmi kreatívne bytosti, a na takéto scény je neskutočne veľa dôvodov. :)

Viete, čo je čas?

Ja áno a úplne perfektne mám osvojený stres z času. No tie moje deti nemajú ani páru o tom, o čom točím, keď hovorím otrepané vety. "Ponáhľajte sa, nemáme ČAS. Už nestíhame, máme málo ČASU. Je najvyšší ČAS chystať sa do postele. Už sme dlho na ihrisku, musíme ísť domov. Je veľa hodín." A taaaak ďalej. V detských hlavách zatiaľ prebiehajú iné storyčka. V diaľke započujú dáke cudzie slovo, ktoré dospeláci stále omieľajú. Čo je vlastne čas? Kam sa furt tá mama plaší. Veď sa zahraj s nami. Ideme do šķôlky a aha jamka v asfalte. A vedľa nej druhá. No ahaaaa. Veď je to úžasný objav. Treba tomu venovať pozornosť. Ideál keď už treba nasadať do auta a štartovať smer školka, vtedy je čas na tuľkanie a objatia a dieťa ešte v pyžame.

Značka: Som matka, ktorú stresuje čas a keď nemá veci pod kontrolou. Nabúranie nastavenia v hlave má efekt vybuchujúcej sopky. Pracujem na tom, ale som len človek.

Minulosť

Asi každý dospelák to pozná. Spomienky z minulosti. Vaše minulé chyby Vás prenasledujú. Vedome alebo podvedome sa im snažíte vyhnúť. Niekedy je to však také Vám vlastné, že tie chyby opakujete dokolečka dokola. Minulosť Vám krásne buď odburáva alebo pekne upevňuje strach.

U mňa platí: Čím starší, tým viac strachu. Absurdné paranoidné myšlienky za každým rohom. Každý pavúk je tarantula. Každé šuchnutie je určite duch, ktorý sa neprepracoval do svetla. Na ulici Vás chce každý oklamať a okradnúť. Takže sama ísť len tak tmavou uličkou je životu nebezpečné. No a jasné, po západe slnka s tmou prichádzajú aj zlodeji. Trošku preháňam, ale tak každý má strach z niečoho. A tieto naše internety tieto pocity len umocňujú. Raz niečo kliknete a sila online marketingu Vám to bude už vyhadzovat na oči stále.

To pekné, čo ste zažili. To Vám pri spomienke vtisne nostalgické slzičky do očí a chceli by ste to prežívať znovu a znovu. Byť v tom peknom a zopakovať si to, lebo veď vtedy bolo dobre.

Taká je minulosť. Plná radosti, sĺz, strachu, tráum či dojatia. Je to taká tá minulosť z puberty či dospelosti už.

Ale máme ešte jednu minulosť. Z detstva. Nazýva sa to aj detské traumy, ktoré si so sebou nosíme. A ja si uvedomujem, že najviac ma tie moje detské traumy zasahujú pri výchove detí. Ovplyvňovali ma celý môj život, ovplyvňovali moje rozhodnutia, či pri výbere partnerov, práce, bývania, či pri rozhovoroch alebo postoju k nejakej situácii. Ale pri mojich deťoch je to iné, je to intenzívne. Tu je to moje najväčšie zrkadlo.

Chcem svojim deťom odovzdať len to pozitívne, od toho negatívneho ich uchrániť. Nechcem, aby v dospelosti bojovali s tým, s čím ja. 

Ale ono to tak nefunguje ako si to hlava nastaví. Deti nie sú plyšáky položené na posteli a ako ich položím, tak budú. A či chcem alebo nie, ja spolu s ďalšími ľuďmi z ich života im vytváram ich vlastné detské traumy, ktoré si prenesú do budúcnosti. Otázkou ale ostáva či sa s tým popasujú a v akom veku.

Budúcnosť

Život nie je Váš Milý denníček, kde keď niečo napíšete, tak to tam ostane nemenné. Je to niečo živé, čo není možné mať pod kontrolou. Viete ísť len s prúdom alebo proti prúdu.

A ja ako perfekcionista a človek, čo chce mať nezmyselne veci pod kontrolou, idem často proti prúdu. Vytvorím si plán a chcem ho za každú cenu dosiahnuť. A ja sa aj pobijem so svetom, len aby som ten trápny plán naplnila.

Ono nie je zle mať ciele a snažiť sa ich dosiahnuť. Ale treba brať životné odbočky, kruhové objazdy a či štrkové cesty tak ako prichádzajú. Niekedy proste vezmite to, čo život dá aj kéď sa to nezhoduje s predstavou. Zmierte sa s tým. Vždy je nejaký dôvod, prečo sa to stalo.

Pred rokmi som mala v kancelárii Krásne motto  na dverách: "Keď Ti život ponúkne citrón, vyžmýkaj ho a urob si z neho limonádu." A tak to má byť. Len sa tým zabúdam riadiť. Som srdcom Drama Queen, a to mi veľakrát berie zdravý úsudok a branie života s ľahkosťou.

Minulosť ťahám do prítomnosti a budúcnosť tiež. Veď ako by aj nie. Myslím na finančné rezervy, nato kde budeme o rok, kam budú deti chodiť do akých škôl či krúžkov. Zožieram sa už dlho čo budem ja robiť, keď mi skončí "rodičák". A mnoho ďalších otáznikov, očákávaní či výziev a cieľov si kladiem. Kladiem vysoké nároky na seba, deti a moje okolie. No a teraz otázka na mňa. "Si normálna?" Rodičák mi končí o rok. Ja už snaď 2roky riešim čo budem robiť a som zúfalka z toho. Deti kým pôjdu do školy, tak aj ja zmením myšlienkové pochody a názory aj 100krát. A ešte milión myšlienok o nesmrteľnosti chrústa. Prečo to sama sebe robím. Hlava je asi v mode: Nudím sa. Si málo vyčerpaná, tak sa doraz. A spustila som sebadestrukčný systém.

A pri tom mi uniká podstata. Pozriem sa na svoje deti a oni proste nič také neriešia. Užívajú si ten moment, ktorý práve majú. Fascinuje ma ich sledovať, keď si sedím na hojdačke ako sa hrajú. Ako im pracuje tá hlavička. Jednoducho, čisto a krásne. Milujem ich detskú uprimnosť. Ich zmýšľanie a pohľad na svet.

Niekedy sa nechám tým strhnuť. Prefacká má moje dieťa vo mne a užijem si tu obyčajnú chvíľu s nimi. Ale to sa musím zastaviť, pozrieť na nich a vyprdnúť sa doslova na celú domácnosť a harmonogram a byť s tým zmierená, že som sa nato vysrala a nestresovať sa. No a čo, že není navarené, upratané, či sme neboli napr. vonku, alebo že uz je 21:00 a oni nespia. Je to také super byť chvíľu bezstarostná a nechať sa viesť tým detským svetom.

Mindfullness. Dosť často skloňované slovo v súčasnosti. Žiť v prítomnosti.

Všetkým nám to bolo ako deťom také prirodzené  a postupne sa to z nás vytrácalo. Boli na nás kladené nároky a očakavania. Videli sme okolie v strese. Zožierať sa minulosťou či budúcnosťou. A my ako deti sme to inhalovali až sme si to osvojili.

Pre mňa je priam meditácia keď sledujem svoje deti ako sa hrajú či niečo nové učia, ako zdolávajú prekážky a ako z nich rastú veľkáči a ako sa menia zo dňa na deň.

Žiť v prítomnosti. Ono to nie je až také ťažké. Teóriu ovládam. Ale so svojim dramatickým JA zvádzam boj v ringu. S tým JA, ktoré baží po dokonalosti a uznaní, stále sa za niečim bezvýznamným ženie a je večne nespokojné. A toto JA sa ma drží ako kliešť. Ale ja bojujem. A teda ešte asi dlho budem. Ale jedného dňa moje nespokojné JA knockoutujem.

Môj cieľ: Nájsť vnútorný pokoj, byť spokojná a úprimne šťastná s tým, čo mám. A JA MÁM UŽ VŠETKO PO ČOM SOM V ŽIVOTE TÚŽILA. Už to músím len prijať.

Každý deň je nový deň to skúšať.

Na záver jeden zvyk, čo s deťmi pred spaním máme. Navzájom si ho pripomenieme. Poďakujeme svojmu telu, že zvládlo deň s nami. A povieme si, čo sa nám v ten deň páčilo a aj čo nepáčilo. Moji zbojníci to majú ľahké. Páčilo sa im v skôlke a nepáčilo sa im v školke :) to sú také bežné opakujúce sa odpovede. Ale zbožňujem keď môj 3ročný krpec sa ma opýta: "Mamina a tebe sa čo dnes páčilo." Dúfam, že nám tento zvyk vydrží.

Ráno keď sa zobudíme naťahujeme pršteky, ručičky, nožičky a tak vstávame :) taká blbosť, ale také prítomné. :)