11 Nostalgický doják

Keď si takto píšem svoj teraputický denník ako tento blog nazývam, tak mám pocit, že to niekedy je len o sťažovaní sa. Ale nie je to tak. Je to skôr vypustenie emócií, myšlienok na "papier". Taký iný druh vypustenia pary. Myšlienky hlavou prebehnú a človek sa pri nich ani nezastaví. Myšlienka je tak rýchla, že letí o preteky s ďalšími myšlienkami, ktoré sa napokon prebíjajú medzi sebou.

Keď píšem o výchove alebo o tom, aké to bolo keď boli deti bábätká alebo o vyčerpanosti, tak to nie je, že to bolo zlé obdobie. Je to niečo, čo si budem ja pamätať. Čo sa mi zapísalo na telo ako neviditeľné tetovanie. Čoho som bola súčasťou, čo ma menilo a formovalo, či naopak ukázalo, že nemôžem mať všetko pod kontrolou.

Konečne po 4rokoch som sa dostala k triedeniu fotiek a že konečne vytvorím albumy pre deti a začnem prvým rokom Arašidka. Prezerala som fotku za fotkou, videá a zrazu.... Zrazu som nevidela to obdobie plné starostí, únavy, bojoch, plaču a zrútených predstáv a očakávaní na materstvo.

Čo som teda videla?

Na fotkách je úzasné to, že zachytávajú spomienky, štastie, momentky, pokroky. Vy v hlave máte to, aké to bolo náročné. A fotka Vám ukáže pravý opak, to aké bolo nádherné. Je smutné, že naše hlavy si pamätajú skôr tie ťažšie chvíle ako tie šťastné momentky, ktoré prežijete a už sa nikdy nezopakujú.

Keď som tak triedila fotky a vyberala, ktoré pôjdu do tlače, videla som opäť to bezbranné bábo, ktoré malo svoj čikčik domček v mojom náručí, s ktorým som bola neustále. Ktoré malo svoju tvrdohlavú hlavku už od mala a bolo to perfektné. Doteraz sa pýtam samej seba prečo, tak bažím po dokonalosti, keď vybočenie z davu je vlastne super. Mať inú cestu ako ostatní je obohacujúce, dobrodružné, adrenalínové. Prečo som mala potrebu sa porovnávať, porovnávať svoje dieťa s inými, keď bolo dokonalé také aké bolo. Prečo som mala problém prijať náš vzťah, jeho charakter a povahu, keď vlastne som šla proti prúdu namiesto toho aby som šla s prúdom a nechala sa unášať tými úžasnými chvíľami.

Arašidko, môj prvorodený, bol dokonalé bábätko, je múdre, vnímavé a citlivé dieťa. A vďaka patrí tomu, čo vymyslel mobil a ďalším, čo zdokonaľujú foťáky v ňom, čo riešia aj pomocou cloudov, aby sme tých milión fotiek, ktoré dokážeme urobiť, mali kde uchovať.

Z môjho celého detstva do 6rokov mám tak 5 a pol fotky, žiadne video a o svojom detstve počúvam len od mamy a najbližších. Väčšinou to je, aké boli trable či ťažký prvý rok so mnou ako som stále plakala, ale aj ako z každej výplaty mi mama dopriala nejakú logickú hračku, lebo som rada skladala a podobne. Moja mama nemá možnosť si pripomenúť tie úžasné momentky, ktoré so mnou prežila vďaka fotkám či videám. Hlava není internetový cloud, kde sa všetko uloží tak ako to bolo. Hlava si pamätá v rámci možnosti, a čím sme starší, tak tie menej podstatné spomienky nahrádza novými, niečo prikrášli, niečo potlačí, väčšinou zanechá stopu formou nejakej emócie.

Ale teraz je to iné. Je úžasné si pripomenúť aj tú nedávnu minulosť. V prvom roku každého dieťaťa sa deje toho tak neskutočne veľa, že je aj nemožné si všetko pamätať. Veď za rok to dieťa vyrastie o niekoľko cm, z ležiaceho sa stane chodiaci človiečik, ktorému sa už nestačí hrať len s dákou paličkou ale skúma svet okolo seba, nasáva slovíčka, čo sa naňho valia, prejavuje sa jeho charakter, prvé vzdory či separačné stavy. My si za rok povieme, že nič sme nedokázali, nikde neboli. Keď niekoho stretnete po 2rokoch a sa Vás opýta ako sa máte, zvyčajne je to odpoveď: " Ále všetko po starom."

Ale deti, tie každý deň niečo nové zažijú. Niečo nové sa naučia, nové objavia, spoznajú kúsok seba, zvládnu nové situácie. Sú to úžasné bytosti, ktoré nás dokážu veľa naučiť.

Keď som si pozerala fotky, tak aj slzička vybehla. Síce ubehli presne 4roky odkedy som sa stala mamou. Je to ešte krátka doba, čo som mamou. Ale už teraz vidím ako to rýchlo beží. Ako mi drti rastú pred očami. Druhorodený rastie akosi rýchlejšie :) a na jednej strane sa teším akých mám parťákov a na strane druhej si prajem nech to ide pomalšie. Pri dňoch "D" aj aby to šlo rýchlejšie. :D

Zakaždým pri takejto nostalgii si hovorím, aby som sa častejšie naladila na ich vlnu a užila si tú prítomnosť s nimi a trochu sa pozerala na svet ich očami.

Pretože tie obyčajné veci sú tie najkrajšie.

A tak sama sebe opäť chcem pripomenúť, aby som sa nehnala za dokonalosťou, nemyslela stále na budúcnosť a nesnažila sa dať deťom všetko prípadne si kompenzovať svoje chcenie z detstva do ich detstva. Oni potrebujú len svojich rodičov a ich pozornosť. Prežívať takú obyčaj spoločne.

A tak keď ti nabudúce zo srandy budú liať pozachrbát vodu, lebo veď je teplo a leto (tak mi bolo vysvetlené) a oni ako bratia sa oblievali polhod. Tak ich neokríkni, ale vykašli sa nato, čo práve robíš, a pridaj sa k ním do vodnej bitky. Zmeň uhol pohľadu. A nájdi to hravé dieťa v sebe. Nebuď príliš dospelá a nebuď príliš vážna. Život je hra, tak sa hraj. 😘