10 Mother guilt a dokonalý obraz materstva a výchovy

Venované všetkým matkám a je jedno, či majú jedno dieťa, dve alebo futbalovú jedenástku. A zároveň obdiv všetkým matkám, ktoré výchovu zvládajú bez kriku, nervového zrútenia či niekedy capnú po zadku.

Kým som nemala deti...

Túžila som po nich. Človek si myslí, ako ich bude rozmaznávať, ako po prečítaní kníh si vyberiete jednu metódu výchovy, a tú aplikujete a hotovo. Všetko fičí ako hodinky. Obdobie vzdoru? Nevadí. Zvládneme to, pritúlim silno, počkám minútu a dieťa je ako med, kukneme na seba a srdiečka z očí nám budú preskakovať. Po prípade, nakukneme do nejakej metódy, čo aktuálne je trendy a aplikujeme. A znovu je všetko krásne ružové, užívame si materstvo, rodičák, deti a všetko.

Poznámka: Obdobie vzdoru, separačnej úzkosti a ďalšie obdobia... uf. Vedeli ste, že obdobie vzdoru není, že len raz a hotovo. A že ono sa to kua stupňuje? A že je to nikdynekončiaci príbeh. Veď ja vzdorujem aj teraz a to mám 40.

No a aby som nezabudla, tak dáke schmatnutie dieťaťa za ruku a hybaj domov, to v žiadnom prípade. A jesť budú, čo sa im dá. Veď samozrejme. Spať po večerníčku ako hodinky. A všetko s láskou a úsmevom na oboch stranách.

No a ako bezdetná dať radu nejakej matke a vidieť jednoduché riešenie a tá matka ho nevidí. Ako to, že to nevidí. Veď je to jasné. Veď kuknem na dieťa a vidím, že to zlatíčko aj keď čert, ale veď poviem a platí to nie? Či nie? Či?

Hurá som mama..... po krátkom čase jupí dvojnásobná

Naša pediatrička nám v prvý deň povedala vetu, ktorú si pamätám ešte aj teraz a ešte asi aj dlho budem. "Keď si myslíte, že dieťa bude robiť, čo vy chcete najmä prvý rok, tak ste na omyle."

Tu-du-du gejm ovr. :) a náš Arašidko potvrdil tento výrok a tak šli metódy na nete do prdele. A nech mi nikto netvrdí, že človek v znamení leva není silná povaha. Nevedel ešte ani sa prevrátiť na brucho, ale už vedel, že keď rodič raz popustí uzdu, tak môže aj druhý krát aj tretí aj stýkrat predsa. Raz popustiť uzdu znamená, že veď takto fungujeme a máme nový režim, ktorý si zavádza dieťa.

No ale reálne, nedá sa mať pevnú ruku nonstop. Viem, viem, lepšie mať zachovaný režim, disciplínu. Ale tie krásne detské očká nevinne kuknú na Vás a majú len takú banálnu požiadavku s dobrým argumentom, že veď doprajete dieťatu. CHYBA. To je pasca. Utekaj, bež, zatvor oči a daruj len náruč, ale nepovoľ žena. Dáš to. To nie sú kámoši. Pozor, pozor!

A potom to príde. Povolila som. Lebo ľúbim. Lebo bol fajn deň. Lebo už nevládzem a pristúpim na všetko len nech sa nadýchnem aspoň na chvíľu. Lebo.... bla bla. Podstata je, že som ustúpila. A zrazu som na bojisku. Šikovné deti proti matke v ringu. A matka boj prehráva na plnej čiare, lebo veď ustúpila im. Hranice narušené. Pravidlá tiež. Deti šťastné a plné odhodlania zrútiť hrad plný pravidiel. Veď je to zábava. A matka pení, aplikuje všetky možné metódy na deti a .... Nič. Ono sa to jednodňovou metódou neupraví. To chce opäť brnenie, dobrú výstroj, plné brucho, sem tam tekutiny s percentami, vyhnúť sa tomu, čo už poznajú a vrhnúť sa do boja s temperamentnými a tvrdohlavými deťmi, na ktoré neplatí krik ani po zadku. Len trpezlivosť a psychológia. Ale pozor. Moje deti sú ako psychologickí hackeri. Dajú Vám nádej a štipku radosti ako na nich metóda funguje a potom..... oni prídu na tú podstatu a doslova serú Vám na to čo fungovalo 2týždne. Poviete si, ok jeden deň protestujú vydržím. Ale oni fakt prdia na to a robia si z Vás a z metódy dákeho psychológa dobrý deň. A výsledok? Aplikujú to akurát tak na svojho súrodenca, ale ich sa to samozrejme už netýka.

A tak teória z bezdetného života zlyhala na plnej čiare. Matka s dvomi deťmi už radšej ani nemá teórie a ani očakávania. Už mi nepríde divné, keď vidím dieťa hádzajúce sa o zem v obchode a rodič len tak naňho kuká. Lebo riešenie nie je mu dať to, čo chce, lebo ten výstup ani nemusí skončiť, a môže odštartovať ešte väčšiu "nervu".

Už mi nepríde divné a hodné volania sociálky, keď vidím už nasratú mater, ktorá ryčajúce dieťa schmatne za ruku alebo pod pazuchu a snaží sa dostať do cieľa. Nedajbože mu dá po zadku. Áno, viem, telesné tresty, to sa nemá, nič to nerieši a tak ďalej. Ale nikto nepozná situáciu tej matky a nepozná ani to dieťa. Nie každé dieťa je "kde ma položíš, tam ticho budem". Určite v tom hrá aj výchova rolu, ale najmä je to o tom dieťati. Každé dieťa je iné, a na každé platí niečo iné. A nie každá matka má nejakú pomocnú ruku, kde ona vydýchne aspoň na chvíľu. Nie každá matka ma trpezlivosť za pol ľudstva. A takto by som mohla pokračovať.

Ale každá matka sa snaží robiť veci tak, ako najlepšie vie. Snaží sa vychovávať svoje dieťa tak, ako verí, že je to preňho najlepšie. 

Mother guilt

A ak svoje dieťa ľúbi, tak sa celý život s ňou vezie tzv. Mother guilt. Je to neuveriteľné koľko emócií sa ženou preženie, keď sa stane matkou. Ako dokážeme tie malé stvorenia milovať a byť k nim láskavé, a zároveň keď sme v koncoch z toho materstva a nevidíme to pomyselné svetlo na konci tunela, tak na tie deti kričať, schmatnúť ich či dať im po riti, ukazovať im svoju moc, dávať ultimáta. Jeden deň slnečno a druhý deň búrka.

O mother guilt som počula len nedávno. Není to bežne skloňované v spoločnosti, no malo by sa o tom hovoriť. Čo to teda je. Pocit viny, ktorý pociťujeme my matky, keď si myslíme, že nie sme dosť dobré, že nerobíme dosť pre svoje deti. Samozrejme všetko je to v hlave, náš vnútorný pocit, ktorý pramení z porovnávania sa s ostatnými, z očakávania spoločnosti alebo z vysokých nárokov na seba samých.

A teda k našej psychickej pohode nám teda vôbec nepomáhajú sociálne siete, tie "internety" či počúvať "dokonalé matky" a svoje okolie ako je to vlastne ľahké, a že stačí len to a to alebo aký je dar mať dieťa a vy po ňom kričíte. Óóó netreba zabudnúť na vetu: Veď sú to len deti.

Vážne si niektorí myslíte, že matka na pokraji zrútenia, vyčerpaná alebo má deň "D" teda deň Debil, kedy proste deti vyskočia aj na hlavu, nič sa nedarí, nervozita z každej strany skáče nedajbože ako bonus PMS, že takáto matka, žena potrebuje v tejto situácií kázanie o tom, čo má  robiť lepšie? Ona sa chcela len max. posťažovať, vypustiť emóciu zo seba, a byť podporená, že není sama, že je to normálne, že je len človek a po každej búrke vyjde opäť slnko.

Sama sa viem bičovať vinou, že na svoje zlatíčko som kričala alebo mu dala po zadku. Že danú situáciu som nezvládla, že som to mala viackrát predýchať a zas si večer pred spaním sľúbim so slzami v očiach, že príde nový deň a tam to zvládnem. Ozaj nepotrebujem byť poučovaná okolím. Potrebujem byť len pochopená, prípadne len objatá či pohladkaná po ramene. To fakt stačí.

A ak má niekto potrebu dávať rady, tak počkajte. Čakajte kedy príde ten v pohode deň, kedy sa smejem, užívam si deň s deťmi, je slnečno ani mráčika.

Žijeme v dobe kedy sa od nás vyžaduje dokonalosť na každej strane. Možno ani nie tak priamo, ale skúste sa dať do nejakej mamičkovskej skupiny, prípadne sledujte na instagrame nejaké maminy, psychologické stránky či skupiny. Ono sa to zaryje ako nejaký vírus do hlavy a rastie to tam s každým výchovným "zlyhaním". Chcete pre svoje dieťa to najlepšie, ale už máte dojem, že mu škodíte. Kričíte, to bude mať traumu a nulové sebavedomie.

Dáte po zadku, tak to ste úplne udupali jeho detstvo a osobnosť.

Má 3roky a nevie napísať svoje meno a kresliť obrazy inšpirované Picassom? Nechodí na krúžky? Nevie upiecť samo bublaninu? Je urevané? Prílišne spoločenské alebo naopak sa nepozdraví ani keď sa na hlavu postavíte? Alebo neberiete ohľad na jeho individualitu? Alebo naopak? Čo ste to za matku!

Chcete pre svoje dieťa to najlepšie, ale vlastne už ani neviete, čo to je. Chcete mať z neho malého génia, ale zároveň ho nechcete obrať o detstvo a tú bezstarostnosť.

A úplne najlepšie a neskutočný paradox. Chcete aby Vás dieťa počúvalo, ale na druhej strane ste rada, že má svoju hlavu a temperament, veď sa nestratí vo svete. Čo? Na jednej strane poslušné zlatíčko, ktoré neodporuje a dodržiava pravidlá a hranice a na druhej strane nech je temperamentné a nech má svoju hlavu? Veď je to nesklbiteľné. :)

V dnešnej dobe je tak neskutočne veľa informácií, ktoré na Vás vyskakujú z každej strany, že už ani neviete, čo je vlastne ok a čo cez čiaru. Osobne si dávam vysoké nároky na seba, veľa som sa porovnávala a aj svoje deti. Svoje nereálne očakávania som prenášala na svoje deti. Aká blbosť, keď to teraz píšem.

Jedine, čo potrebujem JA je byť sama sebou. Prijať môj život, prijať svoje deti také aké sú.

Jedine, čo moje deti potrebujú, je mama, ktorá ich ľúbi takých akí sú a nevyžaduje od nich niečo, čo je cez ich hranice.

Rada pre seba samu. Vyprdieť sa na všetko. Som mama dvoch chalanov. Nikto ich nepozná lepšie ako ich rodičia. Internetové rady brať s rezervou. Vybrať si ozaj len to, čo potrebujem a neťahať domov rady navyše. A najmä asi nesledovať tie nereálne skreslené "internety" a držať sa reality. A najmä užívať si svoju krásnu rodinu a to, čo máme.

Nežeň sa za dokonalosťou. Možno ty sa necítiš byť dokonalá, ale pre inú ženy si vzorom a vidí v tebe to, čo ty nie. A ty pritom vzhliadaš k inej žene ako vzoru. Sme dokonalé presne také aké sme. Vieme sa zlepšovať, vieme bojovať, vieme mať všetko po čom túžime. Ak musime, ta nájdeme vždy tú našu cestu a smer a ideme. Nezabudnime si vážiť toho, čo už máme, čo sme dosiahli.

Sme ženy. A to je dokonalosť sama o sebe. Veľa toho sme si prežili, veľa dosiahli, a ešte veľa toho dokážeme. Život ženy je ako postupne zapĺňajúci sa písmenami farebný papier. Lebo život je farebný a my sme jeho ozdoby.

„Ak ťa tento článok oslovil alebo ti niečo pripomenul, budem rada, ak mi napíšeš komentár, správu alebo ho pošleš inej žene, ktorá by to potrebovala počuť.“