09 Návrat na cesty, ale trochu inak

Ďakujem môjmu partnerovi za jeho vnímavosť,  pochopenie mojich potrieb a podporu a mojej najbližšej rodine, že sa spolupodieľali na dokonalom darčeku pre mňa k mojim nádherným 40tym narodeninám. Dali mi príležitosť byť sama sebou, sama so sebou, nájsť samú seba pri tom, čo mi najviac chýbalo popri materstve.

Čo sa dialo? Narodeninový deň. Blahoželania. Darček. Všetko najlepšie k narodeninám. V máji odchádzaš na Mallorcu len TY. Sama. Bez detí. Partnera. Kamarátov. Prišli slzy dojatia a šťastia.

Vianoce. Darček. Ďakovný list. A v ňom. Predĺženie pobytu o 2dni na Mallorce. Opäť slzy dojatia a šťastia.

Žena ty si to zaslúžiš. Fakt si to zaslúžiš.

Pred deťmi som bola taká malá tuláčka. Cestovala som kade tade. Turistikovala. Spoznávala svet. Chodievala na roadtripy bez plánovania a vychutnávala slobodu. Slobodu robiť si čo chcem, ísť kam chcem a kočovať. Ach ako ja milujem kočovanie. Ako milujem tu možnosť sa zobudiť ráno v aute, nájsť najbližšiu kaviareň. Kaviareň, ktorá je ideálna pre miestnych, je ideálna pre mňa. Vychutnať si tam kávu a častokrát aj WC ;). A popritom vziať mobil s knihou od LonelyPlanet do ruky a rozhodnúť sa, ktorým smerom ďalej, či doprava či doľava :) všetky starosti som nechala doma na byte, zamkla ho a šla si len užívať tú danú prítomnosť bez minulosti a budúcnosti.

Keď som otehotnela, chcela som v tom pokračovať. Naivne som si myslela, že vlastne si budem žiť taký život ako doteraz, len plus jeden člen. Moje dieťa bude od narodenia mať dušu dobrodruha a ukážem mu, že cestovanie a kočovanie je úžasné a spolu to bude jazda. No môj Arašidko aj s partnerom mi ukázali, že predstavy sú síce fajn, ale realitu mi naordinovali inú. A ja som zrazu padla z obrovskej výšky, z toho ľahko vznášajúceho sa obláčika, do hlbokej tmavej jamy, z ktorej som sa driapala hore, a nevedela z nej vyliezť. Stala som sa matkou a napriek tomu, že som porodila úžasného zdravého a múdreho človiečika, som si to materstvo neužívala tak ako som to mala vysnívané. Nielen náročné bábätko, na ktoré som nebola pripravená, ale aj tie ostatné veci okolo, ktoré sa diali, ma doslova udupávali. Cítila som sa zúfala, bezmocná, stratená, nevedela som už, čo je správne, čo je dobre a čo zlé, čo je pravda a čo lož. Bola som ako škrečok v klietke, ktorý každé ráno začne nezmyselne behať v tom kolese, ubehá sa a večer zistí, že vlastne nikam nedošiel a nič nezmenil. 

Chýbalo mi cestovanie, spoznávanie nových miest a stretávanie ľudí žijúcich inak. Och ako veľmi mi to chýbalo. Moja droga, ktorá mi dodávala ten pocit blaženosti, radosti a energiu fungovať ďalej. To cestovanie, ktoré mi dalo pocit slobody. Pocit toho, že je všetko ľahké, pekné a bezstarostné. Pocit, že je všetko možné a nepotrebuješ nato ani milióny na účte a byť dcérou kráľa. Chýbalo mi to, ako keď mobilu dojde šťava a proste dáš ho nabiť vďaka nabíjačke. A mojou nabíjačkou bolo spoznávanie sveta.

Po nejakom čase som už bola nie vyčerpaná, ale vyhoretá matka s dvomi deťmi, ktorá okrem toho, že bojovala sama so sebou, tak ako bonus som viedla boj s partnerom a s vlastnou mamou, mala skoro nulu na účte a nedokončený dom.

Moje predstavy o rodine sa rozprchli. Navonok silná žena, vo vnútri utrápene dievča, ktorému sa rúcalo rad radom všetko. Videla som viac pesimizmu vo všetkom ako optimizmu. A svetlo na konci tunela nikde.

Až jedného dňa tam bolo. Blikalo na mňa a lietalo okolo mňa ako svätojánska muška. Už si ho len chytiť, udržať a starať sa oň, aby nezhaslo. Bola to prvá cesta na Mallorcu s deckami. Len ja deti more a iný svet. (Len JA bolo postupne JA plus mama, brat, kámarátka, segra a partner. Všetci sa prestriedali :) a bola som rada. Takto to malo byť. Stretla som osobu, ktorá mi ukázala, že je správne mať hranice, je správne byť sama so sebou, starať sa o seba a že si zaslúžim tie dobré veci, ktoré mi prichádzali do cesty. A tak to bol štart môjho nového začiatku.

A po čase prišiel ten darček, a ja som vedela, že si to zaslúžim a že ho môžem prijať.

A tak v jeden krásny deň som odletela na Mallorcu, kde som plánovala stráviť 2dni v Palme a potom v Alcudii pokračovať v ženskej zostave na wellness pobyte. Prvé noci bez deti. Prvé rána bez deti. Pred letiskom prvá kríza. Strach, že ich opúšťam. Ako to zvládnu. Nie jednu noc, ale rovno týždeň bez maminy. A kedy na mňa dojde kríza, že mi je dlho bez nich.

Na moje prekvapenie, touto prvou krízou to aj skončilo. Prvá, a zároveň posledná. A bolo mi sakra dobre :) Ja som si to tak užila. Užila som si bezdetný život a oprášila svoje túlavé botičky. ❤️ a teda užila som si to bez výčitiek. A aj na plnú hubu som s kľudným svedomím povedala, že vlastne mi nikto a nič nechýba. Čakala som, ako mi decká budú chýbať. No za celý týždeň nechýbali. Jasne, že som na ne a partnera myslela. Ale bolo mi teda sakra dobre. :)

Vždy som sa bála sama cestovať. Mala som toľko príležitostí, a nevyužila som ich kvôli absurdnému strachu. Ale teraz som tam bola. Sama na letisku, sama v lietadle, sama v cudzom meste. Och ako mi bolo dobre. Nikto ma neokrikoval mami mami, nikto po mne nič nechcel, max. peniaze za sangriu, ktorú som si objednávala. Žiadne dodržiavanie režimu. Žiadna šķôlka, varenie, súrodenecké roztržky, domácnosť, záhrada, nič. Len JA a moja sloboda.

Bože ako mi to len chýbalo. Ako mi chýbalo nasávať tú atmosféru na inom mieste, sledovať ľudí, prostredie, mať more na dosah ruky, nemať nič naplánované, proste len byť. Mám obrovské šťastie, že som si toto mohla dovoliť. Obrovské šťastie, že mám partnera, ktorý prijal výzvu a sám strávil s dvomi malými zbojníkmi týždeň uplne sám, aby som si ja mohla dopriať ten luxis a byť na Mallorce bez nich.

Mať túlavé botičky a žiadne plány je úžasný spôsob trávenia času. Rutina a plánovanie nikdy neboli moje kámošky. A tak si predstavte mať takýto deň.

Ráno sa zobudím. Bez budíka. Vykonám rannú hygienu. Obujem tenisky, vezmem uterák, strčím sluchadla do uši a odkráčam si 10min na pláž s cieľom si zacviciť. Sadnem si na uterák, vyzujem sa a zaborím nohy do piesku. Prstami vytváram obrazce v piesku. More je pokojné a malé vlnky vytvárajú dokonalý zvuk. Zvuk, ktorý ma zastavil v čase. More ma hypnotizovalo a ja som len sedela, dýchala, počúvala ten dokonalý zvuk a sledovala dokonalé dielo prírody. Stratená v čase som si uvedomila, že vlastne som si chcela trochu zacviciť. Tak som urobila pár cvikov a znovu si len sadla a sledovala more a počúvala ten šum, čo z neho vychádzal a čo sa tvoril pri lámaní vĺn. Strávila som takto 2hodiny. A toto bola pre mňa meditácia.  Nie som typ, čo si sadne a ide meditovať. Neviem to. Asi som nato nedozrela ešte. Ale ak ma niekto posadí do piesku na kraj mora, moja hlava je zrazu bezmyšlienková. Čas neexistuje. A to som teda najkamoška s časovým stresom. Veľmi dobre si rozumieme. Ale tu ani môj kámoš stres nechodí.

A potom som počula zvuk môjho tela, konkrétne brucha. A hovoril na mňa: Choď sa najesť. A teda každý kto ma dobre pozná, vie, že ja fakt nemôžem byť hladná. Stáva sa zo mňa príšerka, ktorej keď nedáte najesť, hryzie a prská. A tak rýchlym krokom na ubytko sa dať dokopy a hor sa do ulíc. Nepotrebovala som žiadne rady guglu, AI či čítať si tripadvisor. Potrebovala som počúvať len svoj inštinkt. A mňa inštikt zaviedol do miestnej kaviarničky, kde vysedávali miestni a tam som si dala kávu a raňajky. S plným bruchom som sa vybrala spoznávať ulice Palmy. Len tak nasávať atmosféru, túlať sa. Čas sa pre mňa zastavil. Bola som v danom momente na danom mieste sama so sebou, a počúvala len úplne základné potreby svojho tela. Chcela som ísť, šla som. Chcela som sa napiť, napila som sa. Chcela som jesť, jedla som. Potrebovala som na WC, išla som. Fakt len základné potreby, nič viac.

Je neuveriteľné, aký pocit šťastia mnou prechádza, keď riešim len úplny základ. Keď si žijem len takto slobodne. Uvedomujem si, že bezstarostný život asi neexistuje, ale viem si veľa veci uľahčiť len tým, že trošku znížim svoje nároky, trošku poľavím v zmýšľaní a viac sa oddám tej prítomnosti. Mám deti a tie ma to učia, aj keď je to ťažká cesta a opustiť staré návyky sa niekedy zdá nemožným. Ale všetko je len v hlave. A každý zvyk vieme nahradiť novým, každú negatívnu myšlienku pozitívnou, ale chce to snahu a chcenie a veľa naozaj veľa síl bojovať so sebou samým.

Týždeň na Mallorce bol spojený aj s wellness pobytom, čo bolo súčasťou darčeka. Stretli sme sa tam ženy, každá so svojimi problémami, starosťami ale aj neskutočnou silou a energiou. A tam som si uvedomila, že sa naozaj mením. Že svoje potreby sa snažím upredňostňovať pred potrebami iných. Keď som mala potrebu byť sama, tak som to povedala bez výčitiek a strávila som čas na pláži. Keď som mala chuť byť v spoločnosti bola som. Pobyt dopadol presne tak, ako mal dopadnúť. Dal mi to, čo som potrebovala.

Dlhé roky som sa bála byť sama so sebou. Teraz mi to príde absurdné. Príde mi absurdné, aký strach som v sebe živila a kŕmila ho dlhé roky. Vyfabulovala som si v hlave, že je divné keď som v reštike sama alebo na káve, nedajbože sama cestujem. Potrebovala som buď telefonovať alebo hudbu počúvať alebo čosi robiť, aby to nebolo divné, že som sama a vlastne nič nerobím, len tak som.

A teraz? Teraz viem, že toto je pre mňa užitočné tráveniu času. Že sa nemusím nechať zahĺtiť činnosťou, zvukmi a ľuďmi, nato aby som sa cítila dobre. Že chcieť byť sama so sebou, je zdravé. Neznamená to, že neľúbim svoje deti, že neľúbim partnera svojho, lebo chcem ísť niekam bez nich. Znamená to, že ľúbim seba. A že ten svoj čas chcem rozdeliť nielen medzi najbližších a prácu, ale, že nejaké percento času musím venovať sebe. Musím a chcem sa o seba starať tak ako po fyzickej stránke, tak aj po tej psychickej.

Mala som možnosť navštíviť milé mestečko mimo pobrežia, Pollenca, ktoré malo krásne námestie, od ktorého viedli schody na Calvari. Tam na konci schodov sedel starší pán a hral na gitare. Oproti bol mini bufet, kde som si dala čerstvý pomarančový džús. Sadla som si na terasku. A sledovala okolie. Zrazu sa k nemu pripojila skupinka starších dám, sadli si k nemu na múrik a so španielskym temperamentom začali spievať a tlieskať do rytmu v sprievode gitary. Ja som to s úžasom sledovala, srdiečko mi tancovalo v rytme ich spevu, tvár mi žiarila a mala som neskutočnú chuť sa k nim pridať. Využiť to, čo vám život ponúkne a spraviť si z toho zážitok. Tie dámy si užili daný moment. A spríjemnili ten moment aj okoloidúcim. A verím tomu, že ak toto zažijem nabudúce, tak budem mať "gule" sa k ním pridať a byť toho súčasťou.

Toto je život. Toto je tá sloboda. Robiť veci tak ako ich v danej chvíli cítite. Ak máte chuť tancovať na pláži, lebo Vám hrá dobrá hudba, tancujte. Sú to momenty, ktoré sa už nemusia zopakovať. A to, že budete možno vyzerať divne? A čo ak je to len uhol pohľadu. Čo ak sú divní tí, ktorí to nerobia. :)

Strach je len v hlave, a je to obrovská životná brzda. Je na nás, či ho budeme kŕmiť alebo ho necháme umrieť. Namiesto neho budeme kŕmiť odvahu, zvedavosť či iné vlastnosti.

Pochopila som, že je správne, ak v istom momente myslím na seba a že nie je správne, ak som k dispozícií 24hod každému. Najmä ak cítim, že je to cez moje hranice. Cez hranice, ktoré si sama stanovím (to sa učím). Je v poriadku odmietnuť a povedať nie. Je v poriadku mať seba na prvom mieste.

To túžim naučit svojich synov čo ich, a zároveň aktuálne to učím aj samu seba "na staré kolená". Moje konanie a zvládanie situácií odo mňa odkukávajú moje deti. Nie vždy ide o slová, ale o to, ako reagujem a čo robím. A nie vždy to zvládam. Ale snažím sa. A verím, že svoju cestu zvládnem úspešne a nezastanem v polovici cesty a ako mnoho vecí sa nato vyprdnem. Tentokrát nie.

Pobyt na Mallorce mi dal silu, dal mi energiu, odvahu vyjsť zo svojej ustrachanej ulity, dal mi ten bezstarostný úsmev na tvár, že svet je gombička a vlastne žiť je celkom ľahké.

Stále si musím pripomínať, že mám v živote všetko. Mám milujúcu rodinu, ktorú sme si s partnerom vybudovali, priateľov v dobrom aj zlom, najbližsích, majetok, možnosť odísť takto na Mallorcu alebo inde. 

Vo svojej podstate som večne nespokojný človek. A tak som si dala za úlohu nájsť vnútorný pokoj a užívať si život taký, aký je. Túžim v sebe nájsť ten pocit šťastia a spokojnosti nielen pri cestovaní, ale aj v bežnom živote. Peniaze, majetky a dokonca ani deti či partner mi to nedajú. Už to viem. Mám to v sebe, niekde hlboko vo vnútri to už len uchopiť a vytiahnuť na povrch.

Cestovanie mi ukazuje, že k šťastiu stačí málo. Keď cestujem som šťastná a spokojná. Prečo keď sa vrátim domov, ten pocit vyprchá? Trvá to tak hrozne krátko a potom ma opäť valcuje realita. Ale už asi stačilo. Je čas preniesť nadobudnuté šťastie počas cestovania preniesť do bežného života.

Sama sebe si držím prsty, a teraz si idem vychutnať koláčik, ktorý mám pred sebou a sledovať život okolo seba. :)