08 Keď silná žena vychová silnú ženu Part2

Každá žena má za sebou nejaký príbeh a pred sebou voľné pokračovanie. Život je jedna nikdynekončiaca telenovela plná zápletok a rozuzlení. A tak ako sa vyvíjajú postavy v telenovelách, tak je to aj v skutočnom živote.

Je zaujímavé vnímať, že to, čo ako dvadsiatnička som považovala za výhodu, tak to isté ako 40tnička vnímam ako nevýhodu a ťukám si do čela, že aká som bola hlúpa či zaslepená.

Som silná žena, ktorej sa minimálne raz za desaťročie mení pohľad na život, podstatu a ako sa hovorí dozrievam ako víno. S mojou "ségrou" hovorievame, že sme už tak múdre, že sa s nami už nebude nik baviť. :) a o ďalších 10 rokov sa budeme baviť na tom, že aké sme si mysleli, že sme múdre a budeme mať zas iný pohľad na súčasné situácie.

Moja pamäť už není bohviečo. Bunky postupne vypálené. A teda aj spomienky na časy minulé sú buď vymazané, alebo v skratke zaevidované. Ale nie všetky. Existujú situácie v živote, ktoré sa mohli stať aj pred 30rokmi a vy si ich stále pamätáte. Zanechalo to vo Vás tak silnú emóciu, že sa to uložilo do takej pomyselnej spomienkovej krabičky, ktorú máte bezpečne schovanú a kedykoľvek si ju vytiahnete a prezriete si to, čo v nej máte. A tak ja teraz v rámci svojej spovede vyťahujem túto krabičku, a vytiahnem pár spomienok z nej.

01 Problém požiadať o pomoc. Zvládnem to predsa sama

Kedysi som bola dosť tvrdohlavá hlava, a teda tak samostatná a nezávisla, že som nedokázala prijať pomoc a všetko som zvládala sama prípadne s inou silnou ženou. Sú ženy, ktoré sú ženami a do chlapského teritória sa nehrabú. Na niektoré veci je predsa chlap. Ale ja som to brala inak. Chlapa nepotrebujem, dokážem to predsa sama, rýchlejšie a nebudem musieť prosiť o to. Nie som predsa padavka. Mala som udomácnený vzorec, v ktorom som vyrastala. A tak to bolo pre mňa správne. A bola som nato hrdá.

V istom období života, to vôbec nevadilo. Ak bolo potrebné vymaľovať byt, vymaľovala som. Ak položit podlahu, položila som. Naštudovať všetky parametre počítača a vybrať si, tiež nebol problém, aj keď som sa pohybovala v spoločnosti ITčkárov. Dokázala som vykryť niekoľko profesií, lebo to dokážem a čo teraz neviem, dozajtra sa naučím.

Dôverovala som len svojmu úsudku. A nespoliehala som sa na nikoho. Ak sa nespoliehaš na nikoho, nedôveruješ nikomu, tak ti nikto neublíži. Uf aká mylná predstava. Neuvedomovala som si, že vlastne tak ubližujem sama sebe. Nepotrebovala som nato niekoho iného. Raz som bola ženská a inokedy som zastávala rolu chlapa. Presne ako moja mama, ktorú to naučil život, a tá, to potom naučila mňa. A tak som šla hrdo v jej šľapajách. A teda bolo to sakra vyčerpávajúce a únavné. Nie v období, keď sa môj vek začínal číslom 2. To som si užívala a zvládala všetko. Ale keď sa to preklopilo do ďalšej dekády, zrazu som bola unavená. Vyčerpaná zastávať dve role, aj žena aj chlap.

Život mi dával znamenia, že žena nerob to. Buď ženou. Nenič sa dobrovoľne. Ale nieeee. Veď ja to dokážem, tak prečo to nerobiť tak? Ešte stále mám s tým niekedy problém. Ale už sa nebojím prijať aj externú pomoc. Vo vzťahu sa už netvárim aká som nezávislá siláčka, ktorá to zvládne aj bez chlapa. Zvládnem to, ale nechcem to zvládať sama. Teraz viem, že sa to dá aj inak. Ve dvou jse to lépe táhne. :)

02 Partnerské vzťahy - karma, hlúposť, naivita či kopírovanie?

Asi všetko spolu dokopy. Moje vzťahy odzrkadľovali mňa samú. Odzkadľovali ženu, ktorá bola samostatná a nezávislá, bez stanovených hraníc, s nízkym sebavedomím a bažiaca po láske a uznaní. Krásnym príkladom je napríklad ísť na kávu ako pár. A tu sa takáto žena nenechá ani pozvať chlapom. Veď predsa nebudem nikomu nič dlžná. Keď to píšem, je mi až smiešno z môjho mladšieho JA. No zároveň to moje mladšie JA mám chuť objať a povedať mu,  môžeš sa uvolniť a kľudne zložiť v mojom náručí.

Pri vzťahoch to bola jedna nevyzretá katastrofa. Ako mi zvykla hovoriť jedna múdra osôbka, vo vzťahu som dobrovoľne zastávala rolu matky alebo ochrankyne. Capala som sa na mužov, ktorí mali nejaký problém, boli nevyzretí alebo naopak dosť inteligentní nato, využiť to. Mohla som pomáhať, riešiť ich problémy, ktoré som si osvojovala a teda som ich riešila ako vlastné. Hrdo som ukazovala, ako zvládam svoj život a ešte mi môžu na ramená naložiť aj ten ich. Stačilo mi uznanie, že wau ako to dávam, aká som super. A ženy, ktoré nechávali na chlapa bežné chlapské veci, som nechápala. Veď načo, keď to dokážem sama. Posledný exvzťah bol môj zlomový. Najťažší, ale zároveň ma najviac naučil. Zmenil ma. Niektoré dobré veci vo mne zničil. Pomaly mi menil pohľad nato, že byť extrémne samostatnou a nenechať si ani tašku s nákupom odniesť nie je úplne OK. A najmä mi ukázal, že ja nemám posunuté hranice ďalej ako ostatní, ale že ja nemám žiadne hranice. A že sa nemám ani rada, lebo si nechám ubližovať dokolečka dokola a napriek tomu stále ľúbiť a naivne veriť v lepšiu budúcnosť. Prečo? Aby som bola milovaná a mala uznanie.

Moja mama to nazvala karmou. Lebo moje vzťahy pekne kopírovali jej vzťahy. Ale to nie je karma. To je moje zrkadlo. Dnes by som si tých chlapov už nevybrala. Lebo keď sa pozriem do zrkadla, tak už tam nevidím to, čo predtým. Už nie som tou ženou, tým nevyzretým dievčatkom. Môj obraz sa mení.

Každý rodič dáva svojim deťom úroveň levelu pre budúceho vzťahy. A môj nevlastný otec mi teda vysokú úroveň levelu neukázal. Keď ten neukázal vysokú, tak bio otec neukázal žiadnu. Vzor toho aký chcem mať vzťah som čerpala z filmov alebo z okolia. Vedela som, čo vo vzťahu nechcem, ale nevedela som zadefinovať, čo chcem a čo od partnera vyžadujem. Je to jeden z dôvodov, prečo tie moje vzťahy boli také nevyzreté. Ale tak ako nás formuje detstvo, tak aj dospelosť a naše vlastné skúsenosti. A ak dobre načúvame našim chybám a minulým rozhodnutiam, nášmu vnútornému Ja, ak neukazujeme prstom na iných, že oni zato môžu ale položíme si otázku, prečo sa to stalo a pozrieme sa na veci z iného uhla, môže nám to zmeniť naše zaužívané hlboko zakorenené vzorce. Uvedomenie si je prvýkrok. Ten druhý je tvrdá makačka za zmenou. A posledný vzťah som odštartovala tým, že som na rovinu povedala, čo očakávam a ak sa naše predstavy nestretajú, tak asi nemá zmysel to ani začínať. A tak sme to odštartovali. A ja ďalej pracujem na vnútornej zmene a učím sa byť ženou vo fungujúcom vzťahu, ktorá sa učí mať vlastné hranice.

03 Hlavne sa neporovnávať

Potreba neustále niečo robiť, hnať sa za niečím, nemať čas je taká klasika v tomto uponáhľanom svete. Veľa krát vidíme dokonalosť v ostatných, ale nie v sebe. Alebo naopak dobre sa nám kritizujú a komentujú ostatní a pred vlastným prahom máme vlastnú špinu. Nie som výnimka. Porovnávam sa aj ja. Vždy som pozerala na tých, čo mali viac, čo lepšie vyzerali, komunikovali, viac cestovali či mali skvelé práce či vzťahy. Všetko som to chcela dosiahnuť. Bola to taká moja hnacia sila. A čokoľvek som dosiahla, tak to nebolo dostatočne uspokojujúce. Pritom som sa nikdy nemala zle. Zlomový bod nastal, keď som sa stala mamou. A zrazu to porovnávanie v kombinácii s perfekcionizmom bolo pre mňa prekliatím. Ničilo ma to a ani som si to neuvedomovala. Ak ma materstvo malo niečo naučit, tak to, že každý sme iní a že porovnávať sa nemá zmysel. Cieľavedomosť v zdravej verzii je prijateľná. No treba si aj uvedomiť, čo máte. Mám zdravé a múdre deti, mám partnera a priateľov, skvelú rodinu, mám auto, ktoré ma odvezie kam potrebujem, mám kde bývať, môžem si dovoliť ísť na kávu a raňajky do kaviarne, môžem si žiť lepší štandard. Ozaj mám všetko. Nepotrebujem sa porovnávať a neustále si dávať nové a nové výzvy a hľadať chyby vo svojom živote. Ale potrebujem si to opakovať stále dokolečka dokola. Lebo niekedy nato zabúdam a nevidím to.

04 Čo povedia iní

Ach jaaaaaaj. No, čo povedia iní, ak sa oblečiete inak, ak poviete niečo bez servítky, ak urobíte niečo, čo sa vymyká štandardu. Budú na vás kukať, šuškať si o vás, prstom ukazovať či chrbtom sa otočia. No proste je to katastrofa. Život prestáva mať zmysel, ak sa netrafíte do vkusu tých iných.

Choď s davom, sklop uši a šúchaj nohami. Toto naozaj? A čo ak nechcem. Celý život ma vo vnútri škrie tá veta, že ak niečo urobím, tak čo nato povedia iní. Urobím niečo a sledujem okolie akú majú reakciu. Ak dobrú pokračujem, ak "šuškaciu" tak zmením to, aby bola reakcia zas prijateľná. Smiešne, však? Ale aj takto to funguje. Moji rodičia a starí rodičia tak fungovali. Hnali sa za svojim dobrým obrazom, aby ich spoločnosť prijala, aby ich tí najbližší prijali, aby naplnili ich očakávania. Bezohľadu nato, či to chceli alebo nechceli robiť, tak sa to patrí. Lebo...... Čo? Sesternica prestane byť sesternicou? Suseda susedou? Kámoška kámoškou? Matka matkou? Otec otcom? Lebo,  keď príde návšteva, a ja neurobím obložené misy a nedám chlebíčky na stôl, a nepôjdem naháňať sliepku po záhrade, a šup s ňou do vývaru, ale otvorím len chrumky a objednám pizzu, tak som horšia hostiteľka? Nevážim si ich? Čo ak nebudem súhlasiť s učiteľom alebo so šéfom a poviem svoj názor, som zlá? Čo ak, poviem že sa mi nechce, alebo len proste s niečim nesúhlasím, a pôjdem si svojou cestou, tak som nevďačná? Je správne dodržiavať základné spoločenské pravidlá, aby sme napokon nežili ako v džungli. Ale pozor nato, keď plníte očakávania a predstavy iných, aby ste boli za zlatíčka v očiach niekoho iného.

Preboha a čo ak mám svoj rozum a svoje predstavy o fungovaní vlastného života. Čo nato povedia iní? No nech si hovoria, čo chcú. Každý má právo súhlasiť a aj nesúhlasiť. Ale to už nie je môj problém. Teraz už nie. Snažím sa žiť, tak ako si myslím, že je pre mňa dobre. Ak urobím chybu, následky znášam ja. A ak nenapĺňam niekoho očakávania, tak to nie je moja starosť už. Ži a nechaj žiť. A veta "Čo nato povedia iní" je už len vetou, ktorá sa ukladá do škatuľky s názvom Minulosť.

Vyrastala som v rodine, kde matka je silná žena, živiteľka rodiny, nezávislá a chlap ide len dáko pomimo. Či to takto moja mama chcela? Nemyslím si. Každý túži po krásnom zdravom vzťahu. Ale niekedy, to proste nevyjde a tí nesprávni partneri Vás zmenia. Moja mama si preskákala mnoho. A za vidinou lepšieho života a života svojich detí bojovala tam, kde to bolo potrebné. Obrnila sa a zvládla to. Nevzdala sa. A vďaka tomu, akou silnou ženou je, ja som mohla mať krásne bezstarostné detstvo. Po jej boku vyrastala ďalšia bojovníčka a nezávislá žena. A zato jej patrí jedno veľké ďakujem.

Napriek všetkým chybám a prešľapom, ktoré som urobila, napriek nie dokonalým vzorcom z detstva, ktoré som si osvojila, napriek tzv. ranám z detstva, ktoré ma ovplyvňovali, mi moja mama dala to najdôležitejšie do tohto sveta, krásne spomienky na detstvo, lásku a bojovnosť. Som nezávislá silná žena, ktorá keď aj padne, tak na tej zemi neostáva dlho. Pretože viem zabojovať za seba a svoju lepšiu budúcnosť a teraz aj budúcnosť mojich detí.

A takto to je, keď silná žena vychová silnú ženu.