05 Sebaláska a vlastné limity - také jednoduché a pritom také ťažké

Ďakujem Lenke, jednej úžasnej osôbke, že v pravej chvíli bola pri mne so svojou energiou a láskou.

Ďakujem mojej nebiologickej segre Ivke, ktorá mi je už pol života oporou. Zvláda so mnou stavy radosti, vyčerpanosti, životných zmien, zmien zmýšľania a aj potrebné úteky mimo reality.

Ani netušíte ako ste na tom zle, kým sa Vás cudzia osoba nedotkne, nepotľapká po ramene a vy sa zosypete. No a ešte keď vám niečo dá od srdca a povie slovné spojenie: Zaslúžiš si to. To  už nepredýchate a slzy idú potokom.

Vždy som navonok bola silná žena. Zvládala som všetko, čo sa mi naložilo. Zlyhanie neprichádzalo do úvahy. A slabosť? Tú mi mohol ktokoľvek ukázať, vždy som rada pomohla, namotivovala. Ale v mojej osobe bola slabosť luxusom. Ukázať niekomu, že som zraniteľná a citlivá osoba, bolo niečo nepredstaviteľné. Klásť na seba vysoké nároky bolo normálne. Porovnávať sa s tými, čo mali viac, boli múdrejší, krajší, chudší či sebavedomejší bolo také prirodzené a pomáhalo mi to, nakladať na seba stále viac. Stále som pracovala na zveľaďovaní majetku a financií a za tým sa hnať. Nikdy ničoho mi nebolo dosť.

A mať veci pod kontrolou, to proste muselo byť. Dôsledkom bolo, že som nevedela delegovať povinnosti a prácu iným ľuďom. Nikto to nevedel urobiť ako ja a ja som sa spoliehala len na seba. Ak sa totiž spoľahnem na niekoho iného, a ten zlyhá, tak to není jeho chyba. Je to moje zlyhanie, lebo som kontrolu pustila z rúk. Somarina čo? Ale aj takto sa dá fungovať. Zodpovednosť celého sveta si vezmem na svoje ramená a ostatní nech sú len šťastní a zdraví. Ja to predsa dám.

V istom období svojho života som si myslela, že aká som super žena, že čo všetko dokážem sama. Chvály od iných mi lichotili. A kde sa nedostavilo uznanie, tam som makala a makala a vnútorne bažila po tom uznaní. Dokázala som všetko, čo som potrebovala. Presťahovať sa, maľovanie byty, pokládka podlahy, naštudovať komplet počítače a vybrať si, naštudovať si marketing sociálne siete a urobiť to sama. Ak trebalo pomôcť, do všetkého som sa hlásila. Veď ja nemám problém s ničím.

Áno, s ničím. Až nato, že som mala obrovský problém si stanoviť svoje hranice. Svoje limity. Vlastne som ani nevedela, čo to je.

Je potrebné pomáhať za každú cenu. Ak odmietnem, poviem, že Sorry, nepomôžem Ti alebo neurobím to, tak budem hrozný človek, nespoľahlivá a nezodpovedná osoba. Nebudú ma mať radi ľudia. Už ma nabudúce nepoprosia o pomoc, lebo keď to potrebovali, tak som ich odmietla. Povedať NIE neprichádzalo do úvahy v takýchto prípadoch.

Ako tak, som to dávala ako slobodná žena bez záväzkov. Keď bolo toho veľa na mňa, nebol problém proste dákam utiecť na chvíľu a nabrať trochu tú silu a vnútorný pokoj.

Ale malo to aj pozitíva. Začala som veľa cestovať. No nikdy nie sama. Veď byť sama so sebou bolo predsa ťažké. Ten strach zo samoty bol silnejší ako ja.

No zrazu som mala partnera, deti a už som nezvládala nič. Nároky a vysoké očakávanie ostali. Predsa som superžena s úsmevom a bezstarostnosťou na tvári. Ale situácia sa zmenila a mňa to valcovalo deň za dňom. Partner mal sám so sebou problémy. Deti neboli tabuľkové. Ja som brala na seba zodpovednosť celého sveta. Neschopná si stanoviť hranice, som robila všetko pre všetkých až som sa stávala troskou. Navonok zachovaná tvár, vo vnútri zlomená žena, ktorá nechápala, čo sa deje a nevidela nikde tie únikové dvere. Zúfalo som hľadala to šťastie z toho, že mám všetko už. Najmä nádherné zdravé deti.

Ak to už bolo veľa na mňa, tak som to vedela ventilovať aj krikom na deti za veci, ktoré by som vo vyrovnanom stave dávala s prehľadom alebo krikom a hádkou na partnera, kde už som bola schopná slovne zachádzať do takých extrémov ako keby sa mal hneď v tej chvíli celý svet zrútiť a ja som dostala panický záchvat, totálne zatmenie pred očami a už len krik z najhlbšieho vnútra.

Až prišlo to svetlo na konci tunela. A s ním deň D. Nepredstavujte si teraz deň, že prišiel utorok 30.februára 2023. Deň D znamenal isté veľmi krátke obdobie. Súviselo to s odchodom (útekom) na španielsky ostrov a tam som strávila mesiac s deťmi. Ubytko zriešené cez FB cez jednu osôbku. Osud to asi takto chcel. Pretože tá osoba sa stala veľmi dôležitou pre mňa a zasiahla môj život veľmi hlboko v pozitívnom zmysle. Takto to malo byť. Takýto je život.

Odchádzali sme tam všetci chorí. A tak okrem ubytka mi Lenka pomohla zriešiť aj lekáreň. A po ceste k lekárni sa dotkla môjho ramena a opýtala sa ma ako sa cítim. Videla vo mne, že potrebujem pomoc. A mne toto stačilo k tomu, aby som poodokryla trochu tú masku superženy a rozplakala som sa. JA. Pri cudzej osobe cestou do lekárne. Absurdné? Trápne? Každopádne to bolo pre mňa silné.

Toto bol len spúšťač. Toto žieňa mi darovalo jedno sedenie so zvukovým kúpeľom na pláži. Len tak. Pretože si to zaslúžim. Toto bolo niečo, čo mi trvalo, kým som to prijala, že aj ja si naozaj niečo zaslúžim. Nemusím vždy sa snažiť, bojovať o niečo. Proste JA SI TO ZASLÚŽIM. Len tak. Zakaždým, keď mi Lenka povedala: ZASLÚŽIŠ SI LÁSKU. Som sa rozplakala ako malé zraniteľné dieťa.

Pri prvej tejto situácii som si uvedomila: "Žena, ty si teda v riadnej prdeli." Rozplakať sa pri trápnej vete a opakovane. To už fakt není normálne.

Zrazu som si uvedomila, že ja som v živote nemala problém s asertivitou, ale so sebavedomím. Moje sebavedomie bolo na bode nula.

Mala som rada všetkých, v každom som videla to dobré, jeho prednosti. Ale na sebe som videla len nedokonalosti po každej stránke. Kompliment prijať, nemožné. Povedať si, čo sa mi páči či nepáči, nemožné. Súhlasila som aj vtedy, keď som nesúhlasila.

Na lásku k sebe samej som akosi pozabudla. Hľadala som niečo vonku, a pri tom som to mala hľadať len v sebe.

"Malorka" odštartovala novú etapu môjho života. Už keď sa narodil Arašidko, vedela som, že chcem z neho vychovať sebavedomého človeka emočne vyrovnaného. Len ťažko sa to robí, ak sama mám sebavedomie podkopané a moje emócie sú na adrenalínových kolotočoch.

No dôležité je, že som prešla ten pomyselný štartovací bod. Moja cesta mení smer. Raz idem v zaužívaných koľajoch, inokedy odbočím mimo komfortnú zónu. A čuduj sa svete, je to dobrý pocit meniť seba.

Pracovať na sebe je tá najťažšia úloha na svete. Analyzujem minulosť, pozerám do budúcnosti, ale najmä snažím sa uvedomovať si viac prítomnosť.

Snažím sa podporiť viac seba a to, čo sa mi na mne nepáči, eliminovať a nahradiť niečím, s čím budem viac vnútorne vyrovnaná.

Vytváram si nové návyky a snažím sa byť k sebe úprimná. No najmä sa snažím znížiť na seba nároky bez výčitiek. Nebrať všetko zlé ako svoje osobné zlyhanie. Snažiť sa nemať všetko pod kontrolou a nebojovať s veternými mlynmi.

Zaujímavé na tom je, že moja nová cesta ma posúva do nových vôd. Krásnym príkladom je tento môj online denník, kde je kúsok mňa. Veci zo seba púšťam, nedržím už všetko v sebe a pomáha mi to. Ak budem chcieť, pripomeniem si to vďaka tomuto blogu. Ale už ma to nemusí vnútorne ťažiť. Je to kúsok zo mňa, ale zároveň je to moja minulosť. A tej sa netreba držať.

Motto "Keď Ti život ponúkne citrón, urob si z neho limonádu" si osvojujem pomaličky. Život má byť pestrý a nie je možné ho kontrolovať. Pády aj úspechy sú jeho súčasťou. Dokonca aj nuda a ničnerobenie je toho súčasťou.

Už sa nebojím povedať, že som nič nerobila len šunky váľala aj keď bordel okolo vás alebo milión činnosti ešte na mňa čaká. Ale ak cítim, že to potrebujem, tak si vyložím nohy a zapnem dáky seriál aj keby mi mal dom na hlavu padnúť. Alebo idem do kaviarne, pretože ja som hrdá kávopička a je to pre mňa istý druh psychohygieny a terapie.

Nemusím sa už pretekať s ostatnými, kto viac urobí alebo stihne či kto má viac práce či starostí. Prdím na obyčajné veci a povinnosti, ak mi to proste už prerastá cez hlavu. A čo? Nehanbím sa zato. Kto chce nech závidí, kto chce nech ma odsudzí a kto chce nech ide tiež vyložiť nohy na kávu či si dá inú aktivitu. Každému pomáha niečo iné. To sú tie hranice. Naše limity.

Hodí sa nato citát z knihy Život sama pohroma, ktorý si musím stále pripomínať:

NEUVIAZNI V SIETI NEUSTALÉHO KONANIA A PRITOM ZABUDNÚŤ, KTO VŠETKO TO KONANIE ROBÍ A PREČO.

PS: Stres, nervíky a moje dramatizovanie neeliminujem úplne. Je to moja súčasť a korenie života. :)