03 Puto medzi matkou a dieťaťom môže vznikať aj postupne

O niektorých veciach by sa malo hovoriť nahlas. Doba pretvárok by mala byť na ústupe, a hovoriť o svojich pocitoch by malo byť viac prirodzené. Je mnoho žien, ktoré dusia svoje pocity a zážitky v sebe, lebo sa to nestretáva s prezentovanou ideológiou. Potom sa cítia byť iné, divné, zlé.

Puto a láska k svojmu dieťaťu

Nastal deň D. Pôrod, držanie svojho prvorodeného v náručí. Radosť, šťastie, to všetko bolo. ALE..... niečo tomu chýbalo. Nemôžem povedať, žeby som bola vyčerpaná z pôrodu a teda to bolo tým spôsobené. Prvý pôrod bol taký "ľahký", že kľudne odrodím aj viac detí za týchto podmienok. ALE.....

Neviem, či to bolo tým obrovským očakávaním, že to bude mať wau efekt na mňa. Alebo vplyvom romantických filmov či iného žánru, kde sa každá prvorodička od dojatia rozplače, keď porodí dieťa a je šťastím bez seba. Ale ku mne to neprišlo. Neprišiel ku mne ten nával lásky, že už väčšej niet. Áno, bolo to iné, stala som sa mamou, narodil sa mi malý Arašidko, moje vytúžené dieťa. To som predsa chcela. Je pravda, že som sa naňho nevedela vynadívať. Pozerala som naňho ako na svätý obrázok aj pár hodín v pôrodnici. Vedela som, že do môjho života vstúpil ten pravý :) láska navždy. Ale zároveň som cítila niekde hlboko vnútri, že tá láska vie byť predsa aj väčšia.

Prišla realita, prišli sme domov a ja som postupne zistila, že starostlivosť o náročné bábätko, okolnosti, ktoré nastali počas šestonedelia a aj po, ktoré boli nechceným korením, a moje ego ma totálne vyšťavili. Cítila som sa ako totálna troska, ktorá bojuje s veternými mlynmi. K sebadeštrukcii mi ešte pomáhalo sledovanie iných mám ako im to ide ľavou zadnou, lebo všetko čo sa píše, na dieťa predsa funguje. Len moje dieťa ingnoruje total všetko.

Priznám sa, ak som úplne vyčerpaná, som zlá. Nezvládam situácie, ktoré nejdú podľa predstáv alebo akékoľvek vybočenie z cesty, na ktorej sa nachádzam, kričím, plačem aj dverami tresnem.

 Zrazu to bolo "len" starostlivosť o bábätko v sťaženejších podmienkach. S bábom, ktoré nechcelo byť v kočíku ani v nosiči. Jazda v aute bola len povinná jazda z bodu A do bodu B, kde už keď sadáte do auta, máte kŕče, lebo viete, čo Vás čaká. Arašid si nedával 2hodinové šlofíky. Ak dal 40min, tak som už stepovala po byte, lebo som bola pripravená, že keď konečne zaspí, tak o chvíľu sa zobudí. Do toho to "božské prirodzené kojenie" v mojom prípade. To malé nevinné bábo chcelo len náruč svojej mamy, jej pozornosť. Ideálne nonstop, veď bol takto v bruchu so mnou stále prečo nemôže byť prilepený na mne aj po narodení. A tie okolnosti čo okorenili toto moje obdobie, to celé len zhoršovali. Mala som čas akurát tak na nádych a výdych. Nevedela som ako z toho von. Toto predsa není to, ako som si to predstavovala. Plakala som od vyčerpania. A namiesto budovania vzťahu a puta s bábätkom som sa trápila s okolnosťami, so svojim psychickým stavom, vypätím a vlastne so mnou ako osobou.

Pravda bola tá, že nemala som režim. Nie režim pre dieťa, ale režim pre SEBA. Ale nevedela som ani čo to je. Žila som si predtým štýlom, čo prišlo som brala, ak bolo toho na mňa veľa, utiekla som niekam na akčnú dovolenku, a reálny život a starosti nechala doma za dverami. No teraz som si nemohla dovoliť utiecť. Môj systém riešenia problému som tu zrazu nemohla aplikovať. Teraz to už viem, a vďaka mojim deťom sa snažím intenzívne na sebe pracovať. Raz úspešne, raz som zas zadkom na zemi.

Ale späť k podstate. To, čo som celý život nevedela, bolo stanovovanie si hraníc. Išla som sa rozdať pre každého. Improvizovanie moja silná stránka. Stres som dáko vyventilovala.

Zrazu mi moje dieťa ukázalo krásne zrkadlo. Ja som sa topila v tomto všetkom. Snažila som sa starý štýl aplikovať na nové obdobie. Stále som šla hlavou proti múru. Výsledkom bolo, že som bola totálne klbko nervov vyzerajúce ako ten zombík chodiaci po ulici, ale s hollywoodskym úsmevom na tvári, za ktorý dokážete skryť veľa emócií.

Pritom to bolo jednoduché. Stačilo sa nadýchnuť, zakceptovať to, že už som mama. Zakceptovať realitu. A najmä prijať dieťa také, aké je. Že není tabuľkové. Je proste svojsky, a tvrdohlavý po svojich rodičoch. Ma temperament a vlastné tabuľky. :)

Milovala som svoje dieťa. Dala by som život zaňho. Ale to bábätkovské obdobie proste nebolo pre mňa. Ani pri Arašidkovi, ani pri jeho bráškovi. A to zas druhorodený bol ako bábätko total pohoďák. Vedela som, že oni dvaja sú jing jang. Neskutočne odlišní, ale navzájom sa potiahnu.

Keď nastalo obdobie lozenia, výmena vaničky za športový kočík, začali príkrmy, začala zábava. Bol to už človiečik, ktorý s Vami kooperuje. Sledovala som tie dennodenné pokroky. Aj sme sa zabavili. Aj sme chodievali von. Viac autom chodili. A ja som to moje malé uponáhľané šidielko milovala stále viac a viac. Prichádzala ta láska postupne.

Dnes majú moji chalani 3,5 a necelé 2roky, a ja ich ľúbim stále viac a viac. Tá láska sa stupňuje, čím sú starší. Nedosiahla som ešte ten vrchol lásky. A ich láska? Je bezpodmienečná, obrovská a stačí sa im pozrieť do oči a vidíte tam všetko. Naše puto je silné a jeho sila stále rastie. Nech sú okolnosti akékoľvek, puto medzi matkou a dieťaťom je vždy silné. Ale aj o to puto sa treba starať. Lebo jeho sila není celoživotnou samozrejmosťou. Ale to už je iná téma.

Uzavrelo by som to asi tak. Po narodení dieťaťa príde láska k nemu. Ale u každého iná. Niekto má Bum efekt, a niekto si to pestuje. Na lásku tabuľka neexistuje. :)