Žena s nadhľadom

Pre mňa a všetky dokonalé matky, ktoré si niekedy myslia, že len oni sú psycho, lebo sú toto všetko: ukričané, ukážkovo trpezlivé, učiteľkami montessori metódy a iných chuťoviek, púšťačky televízie, skvelé organizátorky a manažérky, uznávačky chaosu, manažérky podlahových krytín,  improvizátorky, animátorky, amatérske pediatričky, uplakané, v depkách z postavy a výzoru, zúfalky, sebecké, trápne, vtipné, najhoršie, a zároveň najlepšie mamy na svete. Nie si sama, ktorá sa psychicky rúti na materskej. Nie si jediná, ktorá v jednu chvíľu svoje deti miluje a v tú druhú o 5minút neskôr ma chuť si zbaliť kufre a tresnúť dverami a tie deti nechať doma. Nie si sama, ak máš pocit, že si stratila samú seba a z tej detskej rutiny ti už šiši. Nie si sama, ak sa cítiš byť totálne vyhorená. Nie si sama, ktorá je pod tlakom internetovej dokonalosti a perfekcionizmu. Nie si sama, ktorá má doma bordel. Nie preto, že neupratuje, ale preto, že to upratovanie je ako boj s veternými mlynmi. Nie si sama,...

Ďakujem Lenke, jednej úžasnej osôbke, že v pravej chvíli bola pri mne so svojou energiou a láskou. Ďakujem mojej nebiologickej segre Ivke, ktorá mi je už pol života oporou. Zvláda so mnou stavy radosti, vyčerpanosti, životných zmien, zmien zmýšľania a aj potrebné úteky mimo reality. Ani netušíte ako ste na tom zle, kým sa Vás cudzia osoba nedotkne, nepotľapká po ramene a vy sa zosypete. No a ešte keď vám niečo dá od srdca a povie slovné spojenie: Zaslúžiš si to. To  už nepredýchate a slzy idú potokom. Vždy som navonok bola silná žena. Zvládala som všetko, čo sa mi naložilo. Zlyhanie neprichádzalo do úvahy. A slabosť? Tú mi mohol ktokoľvek ukázať, vždy som rada pomohla, namotivovala. Ale v mojej osobe bola slabosť luxusom. Ukázať niekomu, že som zraniteľná a citlivá osoba, bolo niečo nepredstaviteľné. Klásť na seba vysoké nároky bolo normálne. Porovnávať sa s tými, čo mali viac, boli múdrejší, krajší, chudší či sebavedomejší bolo také prirodzené a pomáhalo mi to, nakladať na seba st...

Na úvod asi len toľko. Ďakujem mojim dvom šidlám, že mi ukazujú, že žiť sa dá aj pre prítomný okamih. A tu sa mi naskytuje rečnícka otázka: Čo sa stane, keď sa vyprdneme na minulosť alebo budúcnosť a proste si užijeme deň tak ako by bol posledný? :) Keď sme boli deti, trápili nás také tie obyčajné veci, ktorým dospeláci neprisudzovali žiadnu váhu. Keď si bol hladný, tak jesť hneď a teraz. Najväčšie "tragédie" sa diali na ihrisku, pred spaním, keď bolo potrebné ísť domov, lebo mama tato povedali alebo keď proste chcete jesť modrou lyžičkou a nie zelenou. A čo také hranie sa. Dieťa si chvíľku skladá kocky a nedarí sa? A čo. Tak sa o to pokúsi znova a využije inú techniku pri tom, aby to vyšlo. Alebo sa nato vykašle, hodí sa o zem a spustí emočnú scénu, za ktorú by isto dostal ocenenie na červenom koberci ako scéna roka. Dĺžka scény samozrejme závisí od záujmu divákov (väčšinou je hlavným divákom v prvom rade rodič, ale diváci v zadných radoch sú tiez fajn-predavačka v obchode, ...